podtitul: Prečo si myslím, že na tých poverách, že Holanďania nemajú radi turistov, niečo bude.
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna odvážna turistka, ktorá sa vybrala do Haagu na výlet. No, to som bola ja. Ale nezazvonil zvonec na krku z jednej z množstva holandských kráv, ale práve naopak, rozprávka pokračovala a vyvíjala sa celkom zábavne.
Od začiatku mi bolo jasné, že idem zlým smerom, ale tak vyberte si zo štyroch strán. Tak som oprášila svoju angličtinu a spýtala som sa Holanďana number 1, kade vedie cesta ku hotelu Crown Plaza a ku ulici Parkweg(to bolo moje osídlo a záchrana). Milý super ochotný ujo ma poslal stále rovno. A aby som sa neopakovala, takto ma poslal aj ujo číslo dva, číslo tri, teta číslo štyri, číslo päť, a tak ďalej, až mi to začínalo byť podozrivé. Namiesto Crown plazy sa predo mnou rozprestieralo more, potom kasíno, potom obchodný dom(samé pokušenia), ale nikde môj milý Parkweg. Po asi trištvrtehodinovej menšej prechádzke pomedzi skvostnú architektúru Den Haagu som sa pristihla, že sa už dosť agresívnym tónom pýtam Holanďana číslo osem na cestu. "On the next paralel street, ja, ja,...." celá natešená som sa vrhla na paralelnú cestu, kde bolo NIČ, ale všetci tí sebaistí Holanďania si boli istí, že New Parkweg bude určite to isté čo Parkweg a že Crowne plaza je vlastne Pathy. Tak to bolo zlomyseľné. Nakoniec sa nado mnou zľutoval mladý černoch, ktorý ma s nadvihnutým obočím odprevadil k najbližšej električke, kde som nasadla a pekne som sa viezla späť. Až pred skutočnú Crown plazu a skutočný Parkweg.

Ale zase musím uznať, že to objavovanie neznámeho malo niečo do seba.D